Život Prešova
online
online
Ján Švankmajer, český surrealistický filmár a výtvarník, má 90 rokov
04.09.2024 Celý región
Praha/Bratislava
3. septembra (TASR) - Jeho umelecká tvorba zasahuje do viacerých
oblastí, ale medzi Švankmajerove hlavné prostriedky umeleckého
vyjadrenia patrí od začiatku 60. rokov minulého storočia film. V ňom
kombinuje klasické filmové postupy s animáciou.
V stredu 4. septembra bude mať Jan Švankmajer, surrealistický filmový tvorca a výtvarník, 90 rokov.
Narodil sa 4. septembra 1934 v Prahe v rodine aranžéra výkladných skríň a krajčírky. Ako osemročný dostal na Vianoce bábkové divadlo, ktoré ho zaujalo do takej miery, že neskôr si ďalšie bábky a kulisy vyrábal sám. Divadelné bábky sa stali pevnou súčasťou jeho neskorších umeleckých projektov. Hlbokú stopu v ňom zanechala v detstve aj kniha Lewisa Carrolla Alica v krajine zázrakov.
V rokoch 1950 - 1954 študoval scénografiu na pražskej Vysokej škole umeleckého priemyslu, kde sa venoval výrobe divadelných bábok a kulís. Od roku 1954 do roku 1958 pokračoval v štúdiu bábkohereckej réžie a scénografie na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (AMU) v Prahe.
Divadelné bábky a živých hercov prvýkrát využil vo svojom absolventskom predstavení hry Kráľ jeleňom od Carla Gozziho. Po skončení štúdií krátko pôsobil ako režisér a výtvarník v libereckom Štátnom bábkovom divadle.
Po skončení základné vojenskej služby, ktorú absolvoval v rokoch 1958 - 1960, založil Divadlo masiek, ktoré patrilo pod pražské divadlo Semafor. Počas prípravy predstavenia Škrobené hlavy sa zoznámil s výtvarníčkou Evou Dvořákovou, ktorá sa stala jeho manželkou a dlhoročnou spolupracovníčkou pri jeho filmových projektoch.
Divadlo masiek sa v roku 1962 presunulo do Laterny magiky a začala sa Švankmajerova spolupráca s Emilom Radokom. Na pôde pražskej Laterny magiky pôsobil aj ako režisér a vedúci súboru Čierneho divadla.
V roku 1964 nakrútil prvý krátky film Poslední trik pana Schwarcewalldea a pana Edgara. Vo filme sa už objavil základný znak jeho ďalšej filmovej tvorby - kombinácia živých hercov s animovanými predmetmi. Nasledovali krátke filmy ako napríklad Hra s kameny, Rakvičkárna či snímka Man and Technique určená pre súťaž v rámci montrealskej svetovej výstavy Expo '67.
Po podpise manifestu Dvetisíc slov a okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy emigroval v roku 1968 s rodinou do Rakúska, kde nakrútil film Picknick mit Weissmann. V tom istom roku za snímku Historia naturae (1967) získal cenu Maxa Ernsta na festivale v Oberhausene.
Do Československa sa s rodinou vrátil v roku 1969 a o rok neskôr vstúpil spolu s manželkou Evou Švankmajerovou do československej surrealistickej skupiny. Ešte predtým, ako aj jeho tvorbu obmedzil nástup normalizácie, stihol nakrútiť krátke experimentálne filmy Tichý týden v domě (1969), Kostnice (1970), Don Šajn (1970). Úplný zákaz nakrúcania filmov zažil v rokoch 1972 - 1979.
Vrátil sa k divadlu a ako scénograf spolupracoval s pražským Divadlom Na zábradlí, s divadlom Večerní Brno a s pražským Činoherným klubom. Ako výtvarník sa prezentoval kolážami, objektmi a spolu s manželkou keramikou, ktorú predstavovali pod spoločným pseudonymom Kostelec.
Ako animátor, výtvarník či realizátor filmových trikov sa podieľal na dnes už legendárnych filmoch Adéla ještě nevečeřela (1977), Deváté srdce (1978), Upír z Feratu (1981), Tajemství hradu v Karpatech (1981), Tři veteráni (1983).
K vlastnej filmovej tvorbe sa vrátil začiatkom 80. rokov 20. storočia. Nakrútil krátke filmy Zánik domu Usherů (1980), Možnosti dialogu (1982), Kyvadlo, jáma a naděje (1983), Mužné hry (1988), Tma/Světlo/Tma (1989), Zamilované maso (1989) či Autoportrét (1989).
Výraznú pozornosť na medzinárodnej scéne na seba upútal filmom Možnosti dialogu. Snímka získala v roku 1983 v kategórii krátkych filmov na medzinárodnom festivale FIFA v Annency Veľkú cenu a cenu medzinárodnej kritiky a Zlatého medveďa na Berlinale.
Paradoxne v tom čase v Československu premietala túto snímku ideologická komisia Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Československa (KSČ) ako príklad toho, ako sa filmy nemajú nakrúcať.
Koncom 80. rokov vďaka švajčiarskej produkcii dokončil aj svoj prvý dlhometrážny surrealistický animovaný film Něco z Alenky (1987). Švankmajerova snímka získala v roku 1988 na medzinárodnom festivale animovaných filmov v Annency cenu za najlepší dlhometrážny animovaný film.
Začiatok 90. rokov minulého storočia síce odštartoval krátkymi grotesknými filmami Konec stalinismu v Čechách (1990) a Jídlo (1992), ale nasledujúce roky sa venoval výlučne celovečerným hraným filmom.
Vznikli snímky ako Lekce Faust (1993), kde vytvoril hlavnú úlohu nezabudnuteľný Petr Čepek, ďalej Spiklenci slasti (1996), či film Otesánek (2000), ktorý ocenili troma českými levmi. Snímka Šílení (2005) bola nominovaná na Oscara. V roku 2010 sa prezentoval filmom Přežít svůj život (2010) a v roku 2018 snímkou Hmyz, ktorú ocenili českým levom v kategórii najlepšia scénografia.
O živote a diele originálneho filmára a výtvarníka vznikol v roku 2020 aj celovečerný dokument s názvom Alchymická pec, ktorý nakrútili režiséri Jan Daňhel a Adam Oľha. O dva roky neskôr nakrútil Švankmajer celovečernú dokumentárnu snímku Kunstkamera.
V stredu 4. septembra bude mať Jan Švankmajer, surrealistický filmový tvorca a výtvarník, 90 rokov.
Narodil sa 4. septembra 1934 v Prahe v rodine aranžéra výkladných skríň a krajčírky. Ako osemročný dostal na Vianoce bábkové divadlo, ktoré ho zaujalo do takej miery, že neskôr si ďalšie bábky a kulisy vyrábal sám. Divadelné bábky sa stali pevnou súčasťou jeho neskorších umeleckých projektov. Hlbokú stopu v ňom zanechala v detstve aj kniha Lewisa Carrolla Alica v krajine zázrakov.
V rokoch 1950 - 1954 študoval scénografiu na pražskej Vysokej škole umeleckého priemyslu, kde sa venoval výrobe divadelných bábok a kulís. Od roku 1954 do roku 1958 pokračoval v štúdiu bábkohereckej réžie a scénografie na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (AMU) v Prahe.
Divadelné bábky a živých hercov prvýkrát využil vo svojom absolventskom predstavení hry Kráľ jeleňom od Carla Gozziho. Po skončení štúdií krátko pôsobil ako režisér a výtvarník v libereckom Štátnom bábkovom divadle.
Po skončení základné vojenskej služby, ktorú absolvoval v rokoch 1958 - 1960, založil Divadlo masiek, ktoré patrilo pod pražské divadlo Semafor. Počas prípravy predstavenia Škrobené hlavy sa zoznámil s výtvarníčkou Evou Dvořákovou, ktorá sa stala jeho manželkou a dlhoročnou spolupracovníčkou pri jeho filmových projektoch.
Divadlo masiek sa v roku 1962 presunulo do Laterny magiky a začala sa Švankmajerova spolupráca s Emilom Radokom. Na pôde pražskej Laterny magiky pôsobil aj ako režisér a vedúci súboru Čierneho divadla.
V roku 1964 nakrútil prvý krátky film Poslední trik pana Schwarcewalldea a pana Edgara. Vo filme sa už objavil základný znak jeho ďalšej filmovej tvorby - kombinácia živých hercov s animovanými predmetmi. Nasledovali krátke filmy ako napríklad Hra s kameny, Rakvičkárna či snímka Man and Technique určená pre súťaž v rámci montrealskej svetovej výstavy Expo '67.
Po podpise manifestu Dvetisíc slov a okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy emigroval v roku 1968 s rodinou do Rakúska, kde nakrútil film Picknick mit Weissmann. V tom istom roku za snímku Historia naturae (1967) získal cenu Maxa Ernsta na festivale v Oberhausene.
Do Československa sa s rodinou vrátil v roku 1969 a o rok neskôr vstúpil spolu s manželkou Evou Švankmajerovou do československej surrealistickej skupiny. Ešte predtým, ako aj jeho tvorbu obmedzil nástup normalizácie, stihol nakrútiť krátke experimentálne filmy Tichý týden v domě (1969), Kostnice (1970), Don Šajn (1970). Úplný zákaz nakrúcania filmov zažil v rokoch 1972 - 1979.
Vrátil sa k divadlu a ako scénograf spolupracoval s pražským Divadlom Na zábradlí, s divadlom Večerní Brno a s pražským Činoherným klubom. Ako výtvarník sa prezentoval kolážami, objektmi a spolu s manželkou keramikou, ktorú predstavovali pod spoločným pseudonymom Kostelec.
Ako animátor, výtvarník či realizátor filmových trikov sa podieľal na dnes už legendárnych filmoch Adéla ještě nevečeřela (1977), Deváté srdce (1978), Upír z Feratu (1981), Tajemství hradu v Karpatech (1981), Tři veteráni (1983).
K vlastnej filmovej tvorbe sa vrátil začiatkom 80. rokov 20. storočia. Nakrútil krátke filmy Zánik domu Usherů (1980), Možnosti dialogu (1982), Kyvadlo, jáma a naděje (1983), Mužné hry (1988), Tma/Světlo/Tma (1989), Zamilované maso (1989) či Autoportrét (1989).
Výraznú pozornosť na medzinárodnej scéne na seba upútal filmom Možnosti dialogu. Snímka získala v roku 1983 v kategórii krátkych filmov na medzinárodnom festivale FIFA v Annency Veľkú cenu a cenu medzinárodnej kritiky a Zlatého medveďa na Berlinale.
Paradoxne v tom čase v Československu premietala túto snímku ideologická komisia Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Československa (KSČ) ako príklad toho, ako sa filmy nemajú nakrúcať.
Koncom 80. rokov vďaka švajčiarskej produkcii dokončil aj svoj prvý dlhometrážny surrealistický animovaný film Něco z Alenky (1987). Švankmajerova snímka získala v roku 1988 na medzinárodnom festivale animovaných filmov v Annency cenu za najlepší dlhometrážny animovaný film.
Začiatok 90. rokov minulého storočia síce odštartoval krátkymi grotesknými filmami Konec stalinismu v Čechách (1990) a Jídlo (1992), ale nasledujúce roky sa venoval výlučne celovečerným hraným filmom.
Vznikli snímky ako Lekce Faust (1993), kde vytvoril hlavnú úlohu nezabudnuteľný Petr Čepek, ďalej Spiklenci slasti (1996), či film Otesánek (2000), ktorý ocenili troma českými levmi. Snímka Šílení (2005) bola nominovaná na Oscara. V roku 2010 sa prezentoval filmom Přežít svůj život (2010) a v roku 2018 snímkou Hmyz, ktorú ocenili českým levom v kategórii najlepšia scénografia.
O živote a diele originálneho filmára a výtvarníka vznikol v roku 2020 aj celovečerný dokument s názvom Alchymická pec, ktorý nakrútili režiséri Jan Daňhel a Adam Oľha. O dva roky neskôr nakrútil Švankmajer celovečernú dokumentárnu snímku Kunstkamera.
www.ZIVOTPO.sk
